Nikdy by sme si nemysleli, že raz budeme stáť medzi najlepšími mladými záchranármi Slovenska. A už vôbec nie, že sa nám to podarí na samotných majstrovstvách Slovenskej republiky. Všetko sa to začalo ešte v decembri minulého roka, keď sme sa rozhodli prihlásiť do ďalšieho ročníka súťaže mladých záchranárov civilnej ochrany.
Od prvých tréningov sme vedeli, že ak to chceme robiť poriadne, nebude to len o tom - „občas niečo nacvičiť“. Postupne sa z toho stala každodenná súčasť nášho života. Tréningy po vyučovaní, cez víkendy, niekedy aj počas prázdnin. Obetovali sme pre to čas, energiu a veľa pohodlia. Každý tréning nás niekam posunul. Najskôr sme si prechádzali základy – prvú pomoc, civilnú ochranu, streľbu zo vzduchovky, orientáciu v prírode.
S každým kolom súťaže bolo treba vedieť viac. Nestačilo len zopakovať si to, čo sme sa naučili na okresnom kole. Testy boli dlhšie, náročnejšie a niekedy nás zaskočili aj nové typy úloh. Museli sme byť pohotoví, prispôsobiví a hlavne – vedieť sa spoľahnúť jeden na druhého.
Našťastie sme mali okolo seba ľudí, ktorí nás viedli. Hasiči, záchranári, odborníci z civilnej ochrany – venovali sa nám s veľkou trpezlivosťou. Ukázali nám nielen to, ako konať správne, ale aj ako myslieť ako záchranár. Ako zachovať pokoj, keď sa iní začnú báť. Ako si všímať detaily, ktoré môžu zachrániť život. Ako byť pripravený aj na to, čo sa nedá natrénovať.
Okresné kolo bolo prvým testom našej pripravenosti. Boli sme plní očakávania, ale zároveň aj neistoty. Keď prišli výsledky a my sme zistili, že z osemnástich zúčastnených tímov sme my vyhrali prvé miesto boli sme neuveriteľne šťastní. Začali sme chápať, že ak do prípravy dáme všetko, môže to zájsť ešte ďalej. A aj zašlo. Krajské kolo bolo ešte náročnejšie – víťazné tímy z ostatných okresov, väčšia konkurencia i prísnejšie hodnotenie. Napriek tomu sme ukázali, že na to máme. A vyhrali sme!
Potom prišli majstrovstvá Slovenskej republiky. Cestovali sme až na Liptov a strávili tam tri dni. Atmosféra tam bola úplne iná. Všetko pôsobilo vážnejšie, profesionálnejšie, aj očakávania boli vyššie. Museli sme preukázať, čo sme sa naučili. Aj terén bol náročnejší – dlhšia trasa aj nepriaznivé počasie. V niektorých momentoch sme si siahli až na dno. No ukázali sme, že sa na seba môžeme spoľahnúť. Pomáhali sme si navzájom, išli sme spolu až do konca.
A ten koniec stál za to! Keď sme videli názov našej školy a vedľa neho napísanú číslicu jeden, prebehlo nám hlavou úplne všetko – prvé tréningy, smiech, únava a spoločné chvíle. Hneď, ako sme si uvedomili, že to MY sme vyhrali prvé miesto, rozbehli sme sa za naším trénerom. Objímali sme sa, smiali, plakali, nevedeli sme uveriť, že sa to podarilo.
Pri oficiálnom vyhodnotení a prevzatí cien a pohárov od ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka si s nami stihol spraviť rozhovor reportér z televíznych novín STVR.
Tento náš spoločný úspech však nepatrí len nám – je to výsledok práce mnohých ľudí, ktorí stáli za nami, verili nám a obetovali pre nás svoj čas a energiu. Poďakovanie patrí hasičom, záchranárom, rodičom a našej škole.
Obrovská vďaka patrí aj nášmu trénerovi, ktorý nám veril možno ešte viac, než sme verili my sami sebe. Vedel nás povzbudiť, nakopnúť a podržať. A predovšetkým – nikdy to snami nevzdal. Rovnako ako pani učiteľka Krnáčová, ktorá bola súčasťou tímu od úplného začiatku. Bez nej by sa to celé nerozbehlo. Stála pri nás, všetko ohľadom účasti nášho družstva na celej súťaži organizovala, dohadovala, riešila, ale hlavne nás povzbudzovala, keď sme to najviac potrebovali.
Najviac si na celej súťaži ceníme to, čo sme sa naučili niečo o sebe. Že keď sa človek nevzdá, môže dosiahnuť aj to, čo sa na začiatku zdá nemožné. Že tím nie je len skupina ľudí, ale tím je dôvera, podpora a spoločný cieľ. A že skutočná výhra nie je len v medailách, ale v tom, že niekde hlboko vo vnútri vieme, že sme urobili všetko, čo sme mohli.
Sme mladí záchranári - Betka, Verča, Adam a Filip. A teraz už aj majstri Slovenska!
Alžbeta Kuciaková, „mladá záchranárka“
