Svojimi básňami sa modlil k Bohu exilový autor katolíckej moderny, prekladateľ, profesor na prestížnej univerzite, redaktor, slovenský aktivista za Veľkou mlákou a rečový fenomén Karol Strmeň.
1963 - Žalm cyrilometodský (Cleveland)
1969 - Znamenie Ryby (Rím)
1977 - Preblahoslavená, zbierka lyricko-reflexívnych básní (Rím)
1991 - Sfinga spieva pri jasličkách, výber z celoživotnej tvorby
- Výnimočnými sú jeho preklady z francúzštiny (Paul Claudel, Rainer Maria Rilke), angličtiny (Edgar Allan Poea), taliančiny (Dante Alighieri), ale i poľštiny (Jan Kochanowsky, Adam Mickiewicz). No jedenásť jeho diel zostalo iba v rukopisoch.
- Po nežnej revolúcii Karol Strmeň Bekéni zavítal trikrát aj do rodnej obce (1990, 1992, 1993). Stretol sa predovšetkým s rodinou, navštívil hroby svojich blízkych a v roku 1993 dostal z rúk prezidenta Michala Kováča Cenu Spolku slovenských spisovateľov.
- Od roku 1996 nesie naša základná škola meno Karola Strmeňa ako Základná škola Karola Strmeňa v Palárikove, čo pripomína i pamätná tabuľa pri hlavnom vchode školy. Táto udalosť podnietila vtedajších učiteľov, aby sa na počesť svojho rodáka zriadila Pamätná izba K. Strmeňa. S nápadom prišla pani učiteľka Zuzana Gulbišová, ktorá vypracovala projekt na vytvorenie izby, no zapojili sa viaceré pani učiteľky. Tematicky zastrešovala, študovala dielo a vyberala nosné myšlienky na panely pani učiteľka Klára Dragúňová, asistovala jej p. uč. Anastázia Prokopcová, výtvarne spracúvali piliere izby pani učiteľky Anna Bíziková a Zuzana Machová a vo všetkom boli nápomocné ostatné pani učiteľky slovenčinárky. Slávnostne bola otvorená Pamätná izba Karola Strmeňa na hody 16.mája 1998 za účasti mnohých významných hostí. Strmeňove príbuzné – manželka Oľga a dcéra Kristína – si expozíciu prezreli počas letnej návštevy v roku 1999.
- V roku 1998 vyšla biografia nášho rodáka pod názvom: Karol Strmeň – životopis. Autorkou bola pani učiteľka, spisovateľka Mária Chovancová, ktorá zahrnula v knihe okrem životopisných údajov aj podrobne rozpracované celoživotné dielo Karola Strmeňa. Venovala sa najkrajším a najvýznamnejším Strmeňovým básňam, no i pohľadu jeho kolegov spisovateľov na jeho básnickú osobnosť.
„A prečo píšem?
Aby sme všetci ľudia boli ľudskejší.
Aby sa pre tých, ktorí prídu po nás, zachovala stopa, že sme túžili po pravde a dobre a ako biblické „nabim“ hľadali spravodlivosť, ktorej meno je Láska. Aby sme nezabudli, že svet je oveľa krajší, než si ho predstavujeme i v tom najkrajšom vypätí fantázie...
Aby som poďakoval Bohu, že som, myslím, cítim a vidím a v pozemskom svete žijem preto, aby som svedčil o Svetle, pri ktorom naše časné svetlo je len odtienkom tieňa. Nepíšem, aby ma poznali, čítali a tým menej, aby ma obdivovali. Nie som prorok ani klaun. Som bratom vôd, lesov a ľudí...
Už Voltaire sa pýtal, ako je možné, že taká neužitočná veličina, ako je poézia, prežila toľké storočia. Poslaním poézie je zintímňovať svet, poslaním techniky pretvárať ho a zužitkovať na humánne ciele...“ Karol Strmeň
Slavomíra Slivoňová